História Turca

Najstaršie doklady osídlenia Turca sú nálezy z jaskýň Mažarná a Na Vyhni z obdobia 2 750 – 2 250 pred Kr. V mladšej a neskorej dobe bronzovej (1 350 – 700 pred Kr.) obýval skoro celý Turiec ľud lužickej kultúry. V období 3. storočia pred Kr. až po 2. storočie po Kr. obýva Turiec ľud púchovskej kultúry.

Slovania prišli do Turca asi až 7. storočí Koncom 8. a začiatkom 9. storočia už bolo toto územie relatívne husto obývané, čo dokazujú archeologické vykopávky v Blatnici, Malom Čepčíne, Žabokrekoch. V 9. storočí bolo centrálnym hradiskom Vyšehrad na hranici medzi Turcom a hornou Nitrou. Odtiaľto bol ovládaný nielen Turiec, ale aj veľká časť horného Ponitria. Z tohoto obdobia asi pochádzajú aj dvojité názvy obcí v oboch regiónoch ako Diviaky, Pravno, Sučany, Necpaly a ďalšie.

Prvá písomná spomienka o Turci je z roku 1113, no vtedy sa spomínal len ako súčasť Zvolenského domínia. Turiec, ako riedko osídlené územie, bol spravovaný kastelánom (neskôr podžupanom) z hradu Sklabiňa ako panstvo Zvolenského komitátu. Vlastného župana mala stolica od roku 1339, čím sa oddelila od Zvolenského komitátu (podobne ako Liptov a Orava).

Turecké výboje sa Turcu (rovnako ako celému severnému Slovensku) vyhli.

Od roku 1535 zastávali úrad hlavného turčianskeho župana dedične šľachtici z rodu Révai (Révay), najbohatšieho a najvplyvnejšieho rodu.

Počas jozefínskych reforiem sa Turiec mal spojiť s Oravou, keďže však mali len malú spoločnú hranicu (v zime väčšinou nepriechodnú), napokon sa spojil so Zvolenom do Turčiansko-zvolenskej stolice (1786-90) so sídlom v Banskej Bystrici. Po smrti Jozefa II. sa Turčianska stolica obnovila.

V roku 1918 sa Turiec stal súčasťou Česko-Slovenska. Turčianska župa zanikla 31. decembra 1922, v rokoch 1923 bola súčasťou Považskej župy. V súčasnosti je územie súčasťou Žilinského kraja. Hlanými mestami Turca je mesto Martin a mesto Turčianske Teplice.